CHARIZMA 1/2010

Úvodník

Keď počujeme slovné spojenie „charizmatická obnova“, prvé reakcie môžu byť rôzne. Ba dokonca veľmi rozdielne. Samotný termín „charizmatický“, okrem toho, že je často nesprávne chápaný, znie aj dosť „ostro“, najmä tým, ktorí prechovávajú určité predsudky po nejakom nevhodnom stretnutí s „charizmatikmi“, alebo len tak, na základe rôznych nadsadených negatívnych informácií z druhej ruky, či jednoducho preto, že patria k nejakej skupine v Cirkvi, ktorá zo zásady charizmatickú obnovu neuznáva... Škoda...
Pre mňa charizmatická obnova znamená ten rozmer a „životný priestor“ v Cirkvi, v ktorom som stretol Ježiša, Spasiteľa, ktorého živá prítomnosť sa prejavuje mocou, premieňajúcou ľudské životy. A pre mňa tiež napríklad hovorenie jazykmi bolo od začiatku vždy znamením prítomnosti Ducha Svätého. Toho, o ktorom hovoril Ježiš, že ho máme prijať...
No ako čas plynul, každý, kto prežil Boží dotyk v prostredí charizmatickej obnovy, sa musel učiť vyrovnávať s mnohými vecami. Tak sa jednotlivci i celé spoločenstvá a modlitbové skupiny často borili s rôznymi problémami - nepochopením okolia, odmietaním, ohováraním, ale aj s vlastným nedostatočným a málo dôsledným úsilím dotknúť sa svojou vierou skutočností, ktoré v sebe charizmatická obnova nesie: moc Ducha Svätého, dôveru vo vedenie Duchom a očakávanie, že Pán chce naozaj naplniť to, čo vo svojom slove prisľubuje...
A to je to, čo by nás malo stále motivovať: čo chce Pán? Prečo vylial Ducha Svätého takým nevídaným spôsobom? Je naozaj naivné veriť všetko to, čo Božie slovo hovorí o našom živote viery, o našom posvätení, o výzbroji darov Ducha Svätého, o modlitbe v Duchu? Chce Pán aj dnes dramatickým spôsobom premieňať ľudské životy? S týmito otázkami by sme sa mali stále konfrontovať a správne sa identifi kovať. Pán určite nevylial Ducha Svätého preto, aby založil nejaký problematický prúd na okraji Cirkvi, vyhovujúci len nejakej skupine ľudí. Ani preto, aby udržiaval pri živote „naše“ spoločenstvá, ktoré postupne stratia predstavu o tom, čo stálo na počiatku ich vzniku. Ani preto, aby nám raz či dva razy do roka doprial navštíviť väčšiu konferenciu a „trochu načerpať“.
Heslo: „Ježiš je Pán!“ by znovu malo znieť v našich srdciach. Naša túžba hľadať Jeho vôľu a nebáť sa vydať mu svoj život by znova mala začať hýbať našimi životmi, našimi skupinami a spoločenstvami... Dovoľme Mu, aby prichádzal s mocou...

Dušan Lukáč