Súkromné zjavenia a správny postoj k nim

V súčasnej dobe, ktorá zdanlivo nepraje viere alebo ju ticho odsúva do súkromia, nás zaráža, koľko ľudí sa zaujíma o súkromné zjavenia Ježiša Krista, Panny Márie, anjelov takmer vo všetkých končinách sveta a o posolstvá, ktoré nám cez tieto súkromné zjavenia adresujú. Šíria sa posolstvá, letáky, modlitby, prísľuby o spáse, i pamflety o Cirkvi, jej hierarchii a správy, ktoré majú na konci posolstva hrozbu trestu a pod. Pritom jedenásť oficiálne uznaných zjavení, ako sú napr. Lurdy, La Sallet, Fatima... ustupuje do úzadia.

Mnoho ľudí je nadšených zo správ o zjavení Panny Márie v Medjugorí, ale zarážal ich postoj bývalého miestneho biskupa v Mostare, ktorý tvrdil, že tieto zážitky nie sú autentické Božie znamenia. Tento opatrný postoj biskupa nám kladie otázku: Existujú presné podmienky a logické pravidlá na vyhodnotenie zjavení a duchovných posolstiev?Existujú. Tieto pravidlá pozná Cirkev a vytvorili ich počas stáročí seriózní duchovní vodcovia, mystici, teológovia i samotní pápeži. Cirkev neustále uplatňuje čnosť discretio - rozlišovanie duchov, aby mohla obstáť zoči-voči súkromným zjaveniam, ktoré si nárokujú na pravdivosť a autentickosť.

Čo sú súkromné zjavenia?

Toto označenie zahŕňa videnia a zjavenia, ktoré sa udiali po uzavretí Nového zákona (po smrti posledného apoštola sv. Jána (†110)). Patria tam všetky mimoriadne deje, ktoré súhrne označujeme ako „skúsenosť Boha“ alebo „stretnutie sa s Bohom.“ Tieto stretnutia sa dejú väčšinou nenápadne, sú prežívané v skrytosti (modlitba, meditácia, premýšľanie), keď Boh sa prekvapivo ukáže, či prihovorí človeku sám, alebo skrze Pannu Máriu, či anjela. Niekedy sa tak deje v chráme (sv. Katarína Laboure), alebo na osamelom mieste, napr. v prírode (sv. Bernadetta, deti vo Fatime). Skúsenosť blízkosti Boha je intenzívna, silná a prijímateľ ju často nedokáže odlíšiť od reality. Skúsenosť zjavenia sprevádzajú povznášajúce pocity – eufória, radosť, či mimoriadny pokoj. Takýto druh zážitku vyvoláva u prijímateľa zjavenia následnú reakciu, ktorá je rôzna. Jeden sa zľakne (malá Lucia vo Fatima), iný je nadšený (Lurdy), či dokonca vidiaci si zjavenie nevšíma (sv. Juan v Guadalupe).

Prečo sú súkromné zjavenia?

Odpoveď je neľahká. „Pýtajte sa Boha!“ hovorí Benedikt Groschel. Všetky pravé zjavenia neplánujú ľudia, ale Boh. On v svojej prozreteľnosti riadi beh dejín a to sa vymyká ľudskému chápaniu a kontrole. Súkromné zjavenie má zasiahnuť do dejín jednotlivca, ktorého povbudzuje a vedie a niekedy cez prijímateľa zjavenia Boh ovplyvňuje aj celú Cirkev. Posolstvá autentického zjavenia sú už obsiahnuté v evanjeliu a o väčšine súkromných zjavení ľudia ani nevedia. Nie je nutné ich ani rozširovať. Súkromné zjavenie má mnohokrát ovplyvniť len prijímateľa, prípadne spoločenstvo ľudí okolo neho, preto ho vidiaci nerozširuje, ak mu to výslovne nie je prikázané (Videnie sv. Juliany z Mont – Cornillon v Belgicku). Treba si uvedomiť, že Boh navštevuje svoj ľud neustále. Boh sa chce zjavovať, aj sa zjavuje obmedzeným ľudským bytostiam. Dáva im rady, usmernenia v priebehu celých dejín Cirkvi. Tieto mimoriadne navštívenia nemôžu však nič pridať na jedinom a úplnom zjavení Ježiša Krista, ktoré sa skončilo smrťou posledného z apoštolov. Ježiš Kristus ako Mesiáš ľudstva svojim životom, skutkami, slovami povedal o Bohu všetko potrebné, čo sme potrebovali poznať. Ako píše sv. Ján v závere svojho evanjelia: „Ježiš urobil pred očami svojich učeníkov ešte mnoho iných znamení, ktoré nie sú zapísané v tejto knihe. Ale toto je napísané, aby ste verili, že Ježiš je Mesiáš, Boží Syn, a aby ste vierou mali život v jeho méně“.

Prečo nám súkromné zjavenia nemôžu už nič nové povedať?

Všetko, čo nám Boh chcel zjaviť a ukázať, sa už nachádza v Ježišovi Kristovi. Preto všetky súkromné zjavenia podliehajú tomuto jedinému zjaveniu sa Boha ľuďom a nemôžu byť v rozpore s ním. Naviac: „»Súkronmné zjavenia nie sú na svete tým najdôležitejším. Podstatným znakom pravého náboženstva je trvalá a autentická snaha o svätosť života, ktorý vedie k zjednoteniu s Bohom v láske. « (Groeschel)Sv. Ján z Kríža nádherne vyjadril túto pravdu: »Keď nám Boh daroval svojho Syna, ktorý je jediné a konečné Slovo, povedal nám v tomto jedinom Slove všetko naraz a netreba už nič pridávať k tomu... A to, čo predtým oznámil prorokom len čiastočne, sprostredkoval ucelene vo svojom Synovi tým, že nám dal tento celok, svojho Syna. Preto kto by sa teraz ešte chcel pýtať Pána alebo by chcel od neho videnia a zjavenia, ten by konal nerozumne, urážal by však Boha, lebo by nesmeroval svoj zrak jedine na Krista, ale hľadal by čosi iné a nové «.

Súkromné zjavenia sa delia na podskupiny:

Autentické zjavenie

Je uznané a potvrdené po preštudovaní všetkých okolností cirkevnou komisiou za pravé. Diecéznu komisiu zostavuje miestny biskup, na území ktorého sa zjavenie odohralo. Môže tak byť urobené až po skončení zjavenia! Z 1800 prípadov je cirkevne uznaných iba 11.

Problematické zjavenie

Všetky súkromné zjavenia sa spočiatku považujú za problematické. Vedú sa o nich spory, je okolo nich veľa nejasností, nie sú ukončené a pod. Problémy sa objavujú aj preto, že ich obsah je ezoterický, banálny, alebo sú problémy s prijímateľom zjavenia (protirečí si, je zmätený, neistý v tom, čo vlastne počul). Tieto môžu byť uznané za autentické.

Falošné zjavenie

Prijímateľ je subjektívne presvedčený o božskom pôvode zjavenia, ale ono je len výplodom jeho mysle, predstáv alebo je to iba zhoda okolností. Nesmieme vylúčiť ani pôsobenie Zlého (Božej opice), ktorý má moc oklamať a podviesť i zbožného veriaceho. Už v štvrtom storočí radil sv. Augustín svojim poslucháčom: „Máš zjavenie? Nejasaj, ale sa spýtaj od koho pochádza.“ Vidiaci sa totiž často mýli v „dobrej viere“. Je mnoho príčin falošných zjavení: ťažké duševné poruchy (schizofrénia, paranoja, halucinácie), nevyrovnané osobnosti, ktoré chcú do dejín prispieť niečím veľkolepím, zaoberanie sa okultizmom a poverami, predstieranie mystických zážikov a pod. Tieto osoby subjektívne neklamú, preto pôsobia presvedčivo. Aj keď klamú, v podstate nie sú podvodníci. Najčastejšie obete ich klamu sú oni sami a ich dôverčiví stúpenci. Častou príčinou oklamania iných je bigotná nábožnosť, kombinovaná s teatrálnou osobnosťou vidiaceho, ktorý má sklony k mánickému a excentrickému správaniu, k preháňaniu alebo až k nenormálnosti. To je prípad niektorých vodcov siekt.

Podvodné zjavenie

Aj náboženstvo sa hemží podvodníkmi. Títo ľudia si zjavenie vedome vymýšľajú a využívajú k tomu paranormálné javy, aby ovplyvnili jednotlivcov a davy (Šimon - mág, Rasputin). Nevynímajúc z toho ani duchovné osoby. B. J. Groeschel opisuje prípad sestry Magdalény od Kríža, ktorá bola v 16. stor. vo svojom kláštore abatišou. Mala stigmy, schopnosť levitovať, prorocký dar, extázy a niektorých presvedčila, že žije bez jedla. Niekoľko desaťročí sa tešila povesti mimoriadnej svätosti. Okolo nej sa zhromažďovali biskupi, duchovenstvo a vysoká šľachta. Podarilo sa jej presvečiť dokonca inkvizítorov a španielských teológov, ktorí o sebe tvrdili, že sa nenechajú tak ľahko nachytať. Ale v nebezpečenstve smrti priznala, že celá záležitosť je jej výmyslom a že si stigmy urobila sama. Súhlasila, že zapredá svoju dušu diablovi, aby získala výmenou falošné duchovné dary a musela sa podrobiť exorcizmu. Aká fantastická kariéra jednej reholnej sestry! Mala by byť dostatočným varovaním pre všetkých, ktorí sú dôverčiví.

Veriaci sú vedení tak, aby iných nesúdili, aby o iných dobre zmýšľali, neodsudzovali a neposudzovali. Tým sú ale zraniteľní pre podvodníkov. Je dobré si všimnúť, že zdrojom doverčivosti a naivity je prehnaná náboženská viera a horlivosť, ktorá obklopuje každé hodnovernejšie zjavenie. Napr. po zjaveniach v Lurdoch sa následne vyskytlo okolo 200 videní. Žiadne však nebolo brané vážne.

Tu by sme si mali uvedomiť a lepšie pochopiť cirkevné autority, prečo sú také zdržanlivé k novým zjaveniam, prečo sú opatrné pri vyjadrení a prečo im vyjadrenie k zjaveniam trvá tak dlho. Pri súkromných zjaveniach sa teologickou komisiou skúma osobitne „posolstvo zjavenia“ a osobitne „duchovné plody“, ktoré následne zjavenie spôsobilo. Okolo každého zjavenia sa môže vyskytovať veľa pravej zbožnosti a úcty, ktorá ani nemusí pochádzať od samotného vidiaceho, ale od nábožných veriacich. Oni vytvárajú takzvané „ovzdušie zjavenia,“ ktoré veľmi ovplyvňuje názor prichádzajúcich na miestne zjavenie a niekedy vedie až k nekritickému prijímaniu všetkého, čo so zjavením súvisí. Vyskytuje sa, žiaľ, aj pohŕdanie ľuďmi s odlišným názorom, čo na nich pôsobí odpudzujúco.

B. J. Groeschel uvádza seriózne kritériá pre rozlíšenie pravosti súkromného zjavenia. Hovorí o týchto: Udržujte všetky zjavenia v podriadenosti.

Ide o podriadenosť Svätému písmu a tradícii Cirkvi, ako aj o podriadenosť Cirkvi samotnej. Jej sa zjavil Pán, jedine Cirkev môže autenticky povedať: „To je Pán.“ Úloha bdieť a zakročiť náleží v prvom rade miestnemu ordinárovi, tj. biskupovi, biskupskej konferencii, prípadne Kongregácii pre náuku viery. Súkromné zjavenia sú považované za bezvýznamné, ak sú oddelené od verejného zjavenia, poznaného zo Svätého písma, ako ho vykladá Učiteľský úrad Cirkvi alebo sú s ním v rozpore. Túto zásadu zdôraznil pápež Ján Pavol II. v roku 1983 pri svojej návšteve Fatimy:
„Cirkev vždy učila a prehlasovala, že Božie zjavenie bolo zavŕšené v Ježišovi Kristovi, ktorý je plnosť zjavenia a že pred druhým slávnym príchodom Ježiša Krista už nemožno očakávať žiadne iné zjavenie. Cirkev vyhodnocuje a posudzuje súkromné zjavenie podľa toho, nakoľko sa zhoduje a týmto jedinečným zjavením.“ Ak Cirkev prijala posolstvo z Fatimy, tak je to predovšetkým preto, že obsahuje pravdu a výzvu, ktorej základom je pravda a výzva samotného evanjelia: „Kajajte sa a verte evanjeliu.“

Žiadne súkromné zjavenie nepochádza priamo od Boha, a preto mu nemožno prisudzovať neomylnosť.

Ako sa môže videnie od Boha mýliť? Nemôže sa mýliť! Ale ten, kto ho dostal, môže robiť chyby. Žiadne božské zjavenie nie je vidacim prijímané bezprostredne, ale je filtrované jeho schopnosťami vnímať božské a večné hodnoty. To presahuje schopnosti každého človeka. Bezprostredne prijímal božské zjavenie len Ježiš Kristus a neporušene ho podal ďalej. Preto je verejné zjavenie Ježiša Krista neomylné, súkromné však nie. Výstižne sa k súkromnému zjaveniu vyjadril významný nemecký teológ Karl Rahner: „Každé zjavenie je syntézou, v ktorej splýva povaha príjemcu zjavenia, ktorá je daná históriou, kultúrou, psychológiou, s mystickou a normálnou milosťou, ktorou je ako vidiaci obdarený. Z toho plynie, že nemožno vylúčiť možnosť ilúzií, skreslení a mylných výkladov. Pravosť súkromných zjavení je veľmi premenná veličina.

Pápež Benedikt XIV. o súkromných zjaveniach vyhlásil ako autoritatívne učenie toto: „Už uznané zjavenie by sme nemali prijímať ako články katolíckej viery, ale len ako produkty ľudskej viery, pri zachovaní opatrnosti.“ Žiadne pápežské dokumenty sa preto neopierajú o tvrdenia zo zjavení, ale iba o Sväté písmo, tradíciu a teológiu. Zjavenia sú vždy pokladané za pravdepodobné, nie za neomylné. Svätá Katarína Laboure tiež zle pochopila niektoré výzvy zo zjavenia Panny Márie, hoci predpovedala presný dátum krvavých nepokojov Komúny o 40 rokov skôr.

Súkromné zjavenie je osobné a preto tí, ktorým bolo zjavené, ho musia použiť uvážlivo a nie nerozumne. „Súkromné zjavenia nemajú »zlepšovať či dopĺňať Kristovo definitívne zjavenie, ale pomáhať, aby sa ono plnšie žilo v istom dejinnom období«. Hodnota súkromných zjavení je podstatne odlišná od verejného zjavenia: Toto požaduje našu vieru, lebo v ňom k nám hovorí sám Boh ľudskými slovami a sprostredkovaním živého spoločenstva Cirkvi. Mierou pravdivosti súkromného zjavenia je jeho nasmerovanie na samotného Krista. Ak nás odvádza od neho, potom iste nepochádza od Ducha Svätého, ktorý nás vovádza do evanjelia - a nie vyvádza z neho.
Súkromné zjavenie nikto nemusí prijať a to platí aj o prípadných posolstvách. Preto nikoho nemožeme nútiť rešpektovať ho, ani ním pohŕdať, ak sa ním neriadi. Bolo by však prejavom hlbokej neúcty od veriaceho poŕdavo, či výsmešne sa vyjadrovať o autentických zjaveniach a o pobožnostiach, plynúcich z nich. Úcta k Božskému Srdcu, Fatimský ruženec alebo úcta k Božiemu milosrdenstvu sú cirkevnou autoritou uznané pobožnosti, ktoré majú svoj pôvod v súkromných zjaveniach. Cirkevné schválenie súkromného zjavenia v podstate ukazuje to, že príslušné posolstvo neobsahuje nič, čo by prekážalo viere a dobrým mravom; dovoľuje ho zverejniť, a veriacim povoľuje, aby mu múdro a nábožne prisvedčili. Súkromné zjavenia sú pomôckou pre lepšie chápanie evanjelia, môžu priniesť nový dôraz na niektoré pravdy viery, prehĺbiť staré spôsoby zbožnosti, alebo ukázať nové spôsoby nábožnosti, ako je úcta k Božiemu milosrdenstvu od svätej Faustíny Kowalskej. Môže mať určitý prorocký charakter (porov. 1 Sol 5,19-21) a je cenným pomocníkom, ako lepšie chápať a žiť evanjelium v danom čase; preto sa nemá odsunúť bokom bez povšimnutia. Je pomocníkom, ktorý sa ponúka, ale nemusí sa využiť. V každom prípade musí ísť o to, aby živilo vieru, nádej a lásku, ktoré sú trvalou cestou spásy pre všetkých.“Niektoré zjavenia v sebe zahŕňajú posolstvo spásy tým, ktorí ich budú dodržiavať. (napr. 9. prvých piatkov). Tieto zasľúbenia súčasne nemožno odtrhnúť od kontextu Svätého písma a Tradície. Tí, čo dodržiavajú zasľúbenia, musia súčasne dodržiavať učenie Cirkvi a žiť evanjelium. Pápež Benedikt XIV. to komentoval slovami: „Panna Mária nepovedala, že tí, čo budú nosiť škapuliar Panny Márie Karmelskej budú uchránení od večného ohňa iba nosením škapuliara, bez toho, že by museli robiť ešte niečo iné. Viera, vytrvalost, dobré skutky a dobré konanie je nutné k večnej spáse.“

Človek, ktorý dostáva zjavenie, sa môže pri jeho pochopení a pri odovzdávaní zážitku mýliť.

Väčšina zjavení sú vnútorné predstavy, videnia (vizuálné zážitky), hlasy (hoci navonok nepočuť nič), ktoré musia byť opísané slovami. Slová nedokážu dostatočne tlmočiť vnútornú skúsenosť blízkosti Boha. Tým sú všetky súkromné zjavenia podmienené osobnosťou jedinca. Každý má sklon miešať dohromady svoje subjektívne očakávania a predchádzajúce skúsenosti s dielom Božej milosti. Ak sa pridruží skon preháňať, tak je podstatné zjavenie viac-menej poškvrnené spiritualitou vidiaceho, čím stráca zjavenie na autentickosti.

V jednom rozhovore sa vyjadril pápež Benedikt XVI. ešte ako kardinál Ratzinger o množstve súkromných zjavenií ako o „prejave unavenej viery. Obsahom posolstiev je často iba to, čo chcú ľudia povedať a počuť. “

Svätý Ján z Kríža, učiteľ Cirkvi, ktorý dosiahol hlboké spojenie s Bohom skrze modlitbu a čistú vieru, súkromné zjavenia považuje za veľmi „plytké zjednotenie duše s Bohom“, v ktorom môže byť duša ľahko oklamaná. Preto doporučuje nevenovať žiadnemu vnútornému zjaveniu veľkú pozornosť. Svätý Ján z Kríža sa na adresu vnútorných zjavení duše vyjadril takto: „Tí, ktorí si všímajú rozličné predstavy a myslia si, že sa Boh podobá niektorému z nich a že prostredníctvom nich môže duša dosiahnuť zjednotenie s Bohom, už teraz veľmi blúdia a stále viac strácajú svetlo viery, skrze ktoré sa zjednocujeme s Bohom. Preto sa musia oslobodiť od každej predstavy.“

Svätá Terézia z Lisieux je sväticou, ktorá nemala nijaké zjavenie, napriek tomu sa stala učiteľkou Cirkvi. Napísala si do svojho denníčka: „Mám radšej jednotvárnosť obetí, než duchovnú extázu.“ Obaja svätci z karmelu a mnohí ďalší svätci a svätice kladú dôraz na iné možnosti poznávania Boha a jeho plánu spásy. Tým, ktorí úprimne hľadajú Boha, sa denne ponúka príležitosť k náboženským zážitkom. Božiu milosť môže človek prijať do duše rozličnými spôsobmi, medzi ktorými vynikajú sviatosti, hlavne Eucharistia. Tá je dostupná každému katolíkovi, ktorý nie je v stave ťažkého hriechu a spoľahlivo umožňuje v našej všednosti dosiahnuť zjednotenie s Bohom. Ako aj píše B. J. Groeschel: „Chceš poznať priame Božie zjavenie? Vezmi si Bibliu a čítaj ju! Chceš sa podivuhodným spôsobom ocitnúť v Kristovej blízkosti? S úctou a v zbožnej uzobranosti navštív Krista v Eucharistii! Chceš vidieť a dotknúť sa Ježiša? Slúž chudobným! Tieto možnosti sú dostupné všetkým a sú úplne spoľahlivé.“

Napísané podľa knihy: Tichý, jemný hlas.
Vypracoval: Miroslav Bilčík

Miroslav Bilčík
CHARIZMA 3/2014, 1/2015