Svätí

Ak z času na čas počujeme slovo „posvätno“, tak akosi prirodzene zvážnieme. Zrazu nás obklopí zvláštny pocit úcty. Ak nám napríklad niekto v istej chvíli povie, že stojíme na posvätnom mieste, v tom okamihu zneistieme a v nevysloviteľnej bázni sa obávame čo i len pohnúť. Aby sme náhodou neznesvätili to, čo je raz posvätné.

Je to akosi v nás – máme totiž životnú zásadu a tá nám jasne vraví, že tomu, čo je posvätné, sa musí predsa preukázať úcta. Práve tento postoj a náš pocit obyčajnosti nás vedie ku konštatovaniu – od všetkého posvätného je dobré mať radšej odstup. A tak nám už potom nerobí problém spokojne zhodnotiť – veď ja nie som žiadny svätý. Dokonca i na adresu iného vieme ironicky dodať: – Veď už nebuď zase taký svätý.
V knihe Leviktikus (Lv 19, 2) jasne za-znieva: „Buďte svätí, lebo ja Hospodin, váš Boh, som svätý.“ Taktiež Ježišove slová v Matúšovom evanjeliu vyzývajú: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ (Mt 5,48)

Pravý význam
Už samotné hebrejské slovo gádôš (svätosť) má význam oddeľovať, odlučovať. Jedná sa teda o stav, kedy sa človek oddeľuje od čohosi hrubého alebo nečistého, aby mohol realizovať Božie zámery, plniť Božiu vôľu. Je to stav, v ktorom človek môže naplno a skutočne prežívať šťastie, radosť. Veď aj žalmista sa modlí: „Nauč ma plniť tvoju vôľu, lebo ty si môj Boh;“ a neskôr dodáva: „U teba je plnosť radosti, po tvojej pravici večná slasť.“ Plnenie Božej vôle sa spája s radosťou. Sám Ježiš v reči na hore hovoril o akomsi oddeľovaní, o oddeľovaní sa človeka od pýchy, sebectva, strachu, nenávisti. Táto reč je návodom, ako podľa Ježiša môže človek prežívať radosť, veď pred každým zvolaním povie blahoslavení, čo konkrétne znamená šťastní. A to je už prežívanie svätosti.

Výsada svätosti
Ak si bližšie všimneme blahoslavenstvá, môžeme mať zvláštny pocit. Ako je možné, že niekto plačúci, hladný, chudobný, prenasledovaný, tichý a pod. môže prežívať radosť. Veď Ježiš tu hovorí o ľuďoch, ktorí sú neschopní. Mohlo by sa nám zdať, že práve takíto ľudia prežili prehru života. Podľa normy tohto sveta je šťastný ten, kto má postavenie, bohatstvo, moc, vie sa presadiť, všetko si vie podriadiť. Ale v očiach Ježiša sú blahoslavení práve tí, ktorí prežili svoju krízu, spoznali svoju slabosť, biedu a neschopnosť. Totiž práve takí vedia odovzdať svoj život do rúk Boha. Nespoliehajú sa len na svoje sily ani na svoje ja. To je prejav duchovnej pokory. Je to stav, kedy človek nanovo dôveruje Bohu. To je výsada svätosti.

Skutočná svätosť
Často mávame problém, že v našich chrámoch postavíme svätých až príliš vysoko na oltár. Sú takí dokonalí, že na nich ani nedohliadneme, sú nám vzdialení.
Svätý otec Ján Pavol II. vymenoval vo svojom pontifikáte vyše 500 svätých. Sú to mnohí zasvätení, ale medzi nimi sú aj lekári, učitelia, otcovia, matky, dokonca aj deti. Tým nám chcel dať tento pápež najavo, že svätí sú jednými z nás. Sú to ľudia, ktorí mali v živote svoje problémy, zlyhania a pády. Vedeli však prijímať svoju neschopnosť a slabosť. V duchovnej tichosti srdca sa dokázali odovzdať do Božích rúk. Nechali sa Bohom uzdraviť a naplniť. Preto na nich spočinulo požehnanie a stali sa blahoslavenými.
Pri blahorečení matky Terezy v Ríme odznelo svedectvo o období jej života, v ktorom prežívala zvláštnu krízu. Bol čas, kedy matka Tereza mala veľa problémov, nič sa jej nedarilo, dokonca aj jej duchovný život bol v zvláštnej temnote. Počas dlhých rokov mala zvláštnym spôsobom účasť na utrpení Ukrižovaného. Táto skúška bola občas veľmi bolestivá, ale ona ju prijímala ako dar. Nikoho neobviňovala, zbytočne sa nesťažovala, dokázala sa v tej chvíli vidieť taká, aká bola. Spoznala, že sa nemôže spoľahnúť len na svoje sily, plány, predstavy. Vedela, že nestačí len si veriť. Vedela, že človek potrebuje byť v Božích rukách - a to je cesta svätosti.
Samotná svätosť nespočíva len v prežívaní akejsi etickej a mravnej dokonalosti. Snažiť sa žiť svätým životom znamená, snažiť sa prežívať svoj život v Božej prítomnosti, prežívať ho v odovzdaní sa do rúk toho, kto má moc nás uzdraviť z našich slabostí, bolestí a pádov.

Nech sú nám slová sv. Terezky svetlom, ktoré nás zbaví aj posledných predsudkov o chápaní alebo lepšie povedané o nepochopení skutočnej svätosti. „Svätosť nepozostáva z toho alebo onoho cvičenia; spočíva v postoji srdca, ktorý nás v Božom náručí robí pokornými a malými, v ktorom si uvedomujeme svoju slabosť a dôverujeme až po opovážlivosť v Otcovu dobrotu.“ (sv. Terézia z Lisieux)

Juraj Pluta
CHARIZMA 3/2013