Duchovný význam daru jazykov

„A chcem, aby ste všetci hovorili jazykmi“ (1Kor 14, 5)“
„Reč v jazykoch“ prekvapuje, a predsa, smejeme sa z nej, dokonca sa na nej pohoršujeme. Svätý Pavol bez váhania hovoril zo skúsenosti, keď povedal Korinťanom:„Keby sa tak zišla celá Cirkev a všetci by hovorili jazykmi a prišli by aj jednoduchí ľudia alebo neveriaci, nepovedali by, že blazniete?“ (1Kor 14, 23) Ale sv. Pavol tiež dobre vie, že „čo je u Boha bláznivé, je múdrejšie ako ľudia“ (1Kor 1, 25).

Mnohí už zažili túto charizmu, nad ktorou sa možno pousmiali, alebo ktorá ich možno trochu podráždila, keď sa iní počas modlitbového stretnutia nechali uniesť, učiac sa ju postupne považovať za mocný spôsob budovania „vnútorného človeka“, lebo „kto hovorí jazykmi, buduje seba samého“ (1Kor 14, 4). A presne tento bod chcem objasniť: prečo a ako v nás reč alebo spev v jazykoch buduje vnútorného človeka.
Možno nie je až tak neužitočné poznamenať, že to nie sú nijakým spôsobom len vyslovené slová, sú viac či menej zázračným spôsobom pravou rečou, ktorú daná osoba nikdy neštudovala (neštudovala to, čo je fakticky povedané, ako to ukazujú isté svedectvá).

Osoba, oživovaná Duchom
Na to, aby sme pochopili duchovnú hodnotu reči alebo spevu v jazykoch, treba začať vnútorným človekom, teda od prýštiaceho zdroja tejto reči alebo spevu: osobou, oživovanou Duchom Svätým.
Z tohto uhla pohľadu sa nám zdá, že glosolália môže byť považovaná za vonkajšie vyjadrenie vnútorného modlitbového naladenia a, veľmi konkrétne, modlitby chvály, ktorá vládne v hlbokom človeku, oživovanom Duchom.
Dobre to pochopme. Keď v Liste Rimanom sv. Pavol tvrdí: „Nevieme ani to, za čo sa máme modliť, ako treba; a sám Duch sa prihovára za nás nevysloviteľnými vzdychmi“ (Rim 8, 26), môže nás to zvádzať k tomu, aby sme nešikovne aplikovali tento verš na prípad glosolálie. Znamenalo by to, že týmito nevysloviteľnými vzdychmi sa za nás prihovára Duch sám a bez nás.
Bez toho, že by sme si to uvedomili, upadneme teda do pasce „bezprostredného nadprirodzena“. Táto reč v jazykoch by bola čistým dielom Ducha a osoba ako taká by na ňom nemala žiadnu účasť, iba ak na vonkajšom slovnom vyjadrení.
Je veľmi dôležité objasniť tento verš svätého Pavla tým, ktorý mu predchádza: „Sám Duch spolu s naším duchom dosvedčuje, že sme Božie deti“ (Rim 8,16).
Duch nijako nemôže nahradiť modlitbu nášho ducha. Pripája sa k nášmu a zúrodňuje ho. Ako to dobre hovorí sv. Irenej z Lyonu, duchovný človek sa skladá z intímnej jednoty tela, duše a Ducha Svätého (Adversus Haereses V, 9,1). Keby sa v nás Duch modlil bez nás, keby to bolo len skrze slová našich pier, tieto slová by nám duchovne neosožili o nič viac ako slová Balámovej oslice, hovoriacej slová, ktoré jej Jahve vložil do úst (Nm 22, 28). Pochopiť takto charizmu jazykov by znamenalo vyprázdniť ju zo všetkého duchovného bohatstva, významného pre budovanie vnútorného človeka.
Nie! Reč a spev v jazykoch vyviera z hlbokého zdroja, ktorým je človek, oživovaný Duchom. Jeho reč a spev sú neoddeliteľne jeho i Božieho Ducha. Sú jeho prejavom v Duchu.
Veľmi pekný text sv. Cyrila Alexandrijského nám pomôže lepšie pochopiť túto vnútornú „súčinnosť“ osoby a Ducha: „Skrze vodu všetko jestvuje, pretože je to práve voda, ktorá tvorí zeleň a život. Z neba padá voda z oblakov. Padá stále tá istá, avšak zakaždým inak koná. Jediný zdroj zavlaží celú záhradu; jeden a ten istý dážď padá na celú zem. Zbelie na ľalii, sčervenie na ruži, ofialovie na fialkách a hyacintoch, nekonečne sa mení podľa druhu, iný je na palme, iný vo vinici, jednoducho, všetko vo všetkom, a predsa len v jednej podobe a nikdy nie je iný, ako by bol. Prispôsobuje sa však prírode s rôznymi rastlinami, pre každú z nich v najvhodnejšej podobe. Tak je to aj s Duchom Svätým“ (Katechéza XVI., 11 a 12).
Áno! Duch Svätý miluje každého podľa jeho vlastnej originality. Synov Duch sa nesnaží nahradiť našu iniciatívu vstúpiť do vzťahu lásky s Otcom, natoľko sa nám podriaďuje, že sa stávame v Duchu absolútne jedinečnou účasťou nenahraditeľní Synom vo svojom vzťahu lásky k Otcovi (Rim 8, 14-17). Pre Otca je každý v Synovi „jedinečným kvetom medzi miliónmi a miliónmi hviezd“ (Saint Exupéry, Malý Princ). Teda jeho spev je úplne osobným, nevýslovným: „Spev, ktorý som mal spievať, nebol nikdy zaspievaný, až dodnes“ (Tagore, Lyrická obeta, č.13). A nakoniec, samotný spev, ktorý spieva, je jeho osobným bohatstvom v Duchu. Také je toto „meno, ktoré nepozná nik, iba ten, kto ho dostane“ (Zjv 2, 17).
To nám pomáha pochopiť hlbokú realitu daru jazykov ako i jej veľmi účinný vplyv na usporiadanie vnútorného človeka v nás.

Vyjadrenie hlbokého nadšenia človeka
Dar jazykov sa nám zdá byť ako zajakávanie sa osoby, ktorá sa pod vplyvom Ducha snaží povedať jej „nové meno“, teda úplne originálny spev chvály, ktorý, ako hovorí kniha Zjavenia, každý z nás bude perfektne spievať v nebi: „A od trónu zaznel hlas: Chváľte nášho Boha, všetci jeho služobníci, aj vy, čo sa ho bojíte, malí i veľkí! Potom som počul akoby hlas veľkého zástupu a ako hukot mnohých vôd a ako rachot mocného hromobitia, ktorý volal: Aleluja!“ (Zjv 19, 5)
Samozrejme, každý zvolá: „Aleluja!“, každý bude chválou Jahvemu, ale vo svojom osobnom jazyku. Každý bude vo svojej úplnosti, vo svojej osobe nadšením z chvály, živým vyjadrením chvály vo svojom tele ako i vo svojom duchu, vo svojej citlivosti ako i vo svojej inteligencii, vo svojej citovosti ako i vo svojej vôli, jednoducho, v celej svojej osobe, naplno zjednotenej, včlenenej, zladenej, ktorá bude spievať svoje „nové meno“, teda jej „pasáž“, ktorá je nenahraditeľná v Baránkovom speve.

Pretvorenie zlomeného vnútorného človeka
Zdá sa nám, že charizma jazykov nachádza všetku svoju duchovnú hodnotu v tejto jednak osobnej ako i eschatologickej perspektíve. Pod vanutím Ducha zmŕtvychvstalého Krista, Ducha slobody („Kde je Pánov Duch, tam je sloboda.“ 2Kor 3, 17; Gal 5, 16) v sebe samej charizma glosolálie zahŕňa moc prestavby „vnútorného človeka“, ktorý je zlomený, rozdelený hriechom (dedičným i osobným). Má moc posilniť životné spojenie medzi Duchom, dušou a telom a skrze ňu umožňuje „Dychu života“ úplnejšie oživovať každého človeka v harmonickej súčinnosti všetkých síl.
Vďaka tejto charizme Duch Svätý koná vo vnútornom človeku tak, ako koná aj v celom Mystickom tele, o ktorom sv. Pavol hovorí: „Z neho celé telo, pevne zviazané a pospájané všetkými oživujúcimi spojivami, podľa činnosti primeranej každej časti, rastie a buduje sa v láske.“ (Ef 4, 16) Charizma glosolálie má schopnosť obnoviť plnú hru článkov a spojení vnútorného človeka natoľko, že ten môže vyjadriť svoju hlbokú osobnú jednotu v speve, ktorý mu je vlastný, vnútorný i vonkajší zároveň, a ktorý je vyjadrením chvály, ktorá čoraz viac patrí Bohu v Duchu Svätom.

Spôsob vypovedania bohatstva hlbokého nadšenia
Mohli by sme namietať, že vzhľadom na inteligenciu ako najvznešenejšiu schopnosť človeka je naozaj zvláštne, že táto charizma sa nevyjadruje v zrozumiteľnom jazyku. Takáto námietka je typická pre západnú mentalitu, pre ktorú logický dôvod prerástol do zničenia podstaty, osoby a rovnako i inteligencie. Táto charizma nie je ohraničená zvláštnou formou inteligencie racionálnej či pojmovej. V hĺbke každej reči je nevyhnutne živá intuícia, existenčná, bez ktorej by táto reč bola len táraním. A každá reč, ak je dokonalá, nemôže nikdy vyjadrovať celé bohatstvo intuície. Básnik i mystik to môžu obaja potvrdiť.
Keď je intuícia zvlášť živá, hlboká, existenčná, každá pojmová forma jazyka obmedzuje vyjadrenie osoby, ktorá chce „povedať“ svoju intuíciu, svoje pravé vnútorné bohatstvo, svoj spev. „Človek je nedosiahnuteľný, je v pohybe; Nenechá sa uzavrieť do pojmu..., je predmetom obdivu. (Paul Tournier, Osobnosť a osoba). Osoba je tryskom, prameňom, nadšením... Ako vypovedať bohatstvo človeka? A ako v poriadku duchovného života „vypovedať“ bohatstvo jej hlbokého nadšenia? Môže len jachtať s radosťou celkom preniknutou vzdávaním vďaky svoje „nové Meno“. Keď sa človek snaží vyjadriť vhodnými slovami svoje úsilie „tlmočenia“, neupúta pozornosť inteligencie a nevysuší alebo minimálne neochudobní živú skúsenosť, živé nadšenie z chvály, tryskajúcej z najväčšej hĺbky človeka, z jeho srdca, z jeho ducha: „keď sa modlím, modlí sa môj duch“ (1Kor 14, 14).
Tak charizma jazykov postupne obnovuje pôvodné spojenia vnútorného človeka a umožňuje hlbokému nadšeniu človeka spontánne sa vyjadriť prostredníctvom tela (slová, spevy, gestá), bez toho, aby bol „ochudobnený“ pojmovým vyjadrením, totálne neschopným vhodne pretlmočiť žitú skúsenosť jeho chvály v Duchu.

Zdroj zjednotenia a vnútorného uzdravenia
Charizma jazykov silno prispieva k opätovnému duchovnému, psychickému i telesnému zjednoteniu človeka, k jeho „vnútornému uzdraveniu“.
Hlboké nadšenie z glosolálie obnovuje jednotu človeka, pretože v Duchu harmonicky „zapája“ všetky jeho schopnosti. Navyše prekypujúce nadšenie z chvály, zjednotené zvnútra, živé vyjadrenie človeka, dávajúceho sa Pánovi pod hnutím Ducha, je celkom v protiklade s uzatváraním sa človeka, čo ho samého ničí, hoci sa chce chrániť pred agresiou prichádzajúcou z vonka.
Koľkokrát denne sme vystavení pokušeniu uzatvárať sa do seba samého! Dobre si to uvedomoval aj žalmista, keď povedal: „Prečo si smutná, duša moja? A prečo sa chveješ?“ (Ž 42, 6) Avšak, ak na to nedávame pozor, budujúc si postupne múry svojho väzenia, človek sa odcudzuje, delí, stráca zo zreteľu svoje „pravé bytie“.
Tagore sa o tom presvedčil: „Moje pravé meno je väzenie, kde ten, ktorého zatváram, plače. Stále sa snažím postaviť okolo seba múr; a zatiaľ čo tento múr zo dňa na deň rastie k nebu, v tme jeho tieňa strácam zo zreteľa svoje pravé bytie“ (Lyrická obeta, č.22).
Radikálne oponujúci tomuto obrannému hnutiu, skrze ktoré sa človek schováva za múrmi svojho väzenia, je dar jazykov mocným prostriedkom, ktorý nám Duch ponúka k dispozícii, aby nám pomohol zbúrať tieto múry, uprostred ktorých sa človek uzatvára, oslabuje a postupne sa ničí.

Glosolália uľahčuje „prepuknutie v chválu“
Mohli by sme namietať, že tento cieľ by sme celkom dobre dosiahli aj prostredníctvom hlbokej modlitby chvály bez toho, že by sme sa utiekali k charizme glosolálie. Aj svätý Pavol a mnohé žalmy nás pozývajú: „Ustavične vzdávajte vďaky za všetko Bohu a Otcovi v mene nášho Pána Ježiša Krista.“ (Ef 5, 20).
Ale charizma jazykov upevnením vnútorných spojení a článkov veľmi uľahčuje „prepuknutie v chválu“. Pod jeho vplyvom vonkajšie „vydanie sa na cestu“ reči v jazykoch trénuje čoraz rýchlejšie a čoraz hlbšie vnútorné nadšenie z chvály z vlastnej vôle, účinnosť ako i citlivosť voči situácii, ktorú sme na začiatku pociťovali ako útočnú, hroziacu či deštruktívnu.

Sila modlitby v jazykoch na prekonanie pokušenia
V diele Dýka a kríž svedčí David Wilkerson o význame modlitby v jazykoch pri prekonávaní pokušení: „Stále sme pokúšaní“, povedali istí bývalí drogisti, „ale teraz sa utekáme do kaplnky modliť.“ Keď sa modlili, hovorili v jazykoch, mali šťastný výzor a boli si sebou istí. Keď vstali, pokušenie bolo zahnané.
Bez toho, že by sme nejako túžili po takmer automatickom oslobodení, odskúšali sme bohatstvo tejto modlitby, ktorá každého človeka, každú osobu zjednocuje, keď jej niečo hrozí, keď začínajú pokušenia, skľúčenosť, keď sú ranené jej city. A hoci sa môže zdať zvláštna, každopádne je nadšením z chvály, živej viery, absolútne jedinečnej lásky Otca, Ježiša Krista a Ducha Svätého. Čoraz viac sa tak stáva reč v jazykoch pre človeka živým, výstižným, hlbším nadšením z „vnútorného človeka“, „nového človeka“, ktorý v radosti z Ducha a mocou Ducha „bľaboce“ svojmu Otcovi jeho nové Meno, učiac ho povedať „Otec“ jeho vlastným spôsobom, ktorý je pre neho jedinečný a originálny.

brat Benedikt
CHARIZMA 3/2012