“To je Boží biznis, nie tvoj ”

Vraví Elena Ferancová zo Spoločenstva Baránkovej krvi

Spoločenstvo Baránkovej krvi funguje bezmála tridsať rokov, čiže aktívne bolo už v podzemnej Cirkvi. Od roku 1996 nadviazalo kontakt s maltským exorcistom Eliasom Vellom, ktorého prednášky na Slovensku odvtedy až doteraz zabezpečuje. Pôsobí na území západného Slovenska, ponúka duchovné a psychické poradenstvo, modlí sa za oslobodenie, uzdravenie a pracuje s hendikepovanými, teda inak obdarovanými deťmi a ich rodičmi. Taktiež organizuje pravidelné stretnutia psychiatrov, psychológov a kňazov, kde diskutujú o duchovných problémoch. Raz za niekoľko týždňov niektorí členovia cestujú do anglického Birminghamu, kde duchovne a psychicky slúžia Slovákom, ktorí tam neraz ťažko pracujú. Nejde o takzvané „stretko“, ale formačné spoločenstvo, ktoré sa skladá z viacerých menších skupiniek, pričom sa každý pripravuje doma sám. V programe majú svätú omšu, formáciu, zdieľanie, čítanie Biblie a modlitby za seba navzájom.

Prinášame rozhovor s jeho zakladateľkou Elenou Ferancovou, ktorá otvorene priznáva, že občas od nich ľudia odchádzajú nenaplnení a nespokojní, no ako vraví, naučili sa nič nečakať, lebo “to je Boží biznis, nie tvoj”. Úlohou ich spoločenstva podľa nej nie je niekoho presviedčať, ale slúžiť, a to napriek tomu, že v minulosti niektorí “stretkári” závideli charizmy iných členov, chceli stretávať svätých ľudí, hoci všetci boli hriešnikmi a podobne. O takých ľuďoch však E. Ferancová vraví, že sú vnútorne zranení, čiže chorí, a k chorému nemožno byť zlý, práve naopak, treba mu pomôcť a slúžiť mu ešte viac. Navyše pomoc nie je jednostranná, keďže ľudia v núdzi spätne pomáhajú tým, ktorí im poskytujú rady a modlitby, pretože ich to zaväzuje, aby naozaj žili, správali sa a konali tak, ako hovoria a radia.

---

Prečo sa nazývate práve Spoločenstvo Baránkovej krvi?

Spoločenstvo Baránkovej krvi – prečo práve taký názov? Pretože sme sa formovali ako spoločenstvo, ktoré už dlhodobo robilo službu modlitieb, tak sme chceli rásť a išli sme na jeden kurz, ktorý robil otec Brodek v Nitre. Tam otec Anton dostal slovo o krvi Baránkovej. Absolútne tomu nerozumel. A keď sme v tej službe ďalej pokračovali, tak sme pochopili, že pri modlitbách za oslobodenie sa bez tej Baránkovej krvi nezaobídeme. Tak sme to slovo, ktoré vtedy dostal, prijali ako spoločenstvo do svojho názvu, lebo byť zastrešený, byť obmývaný krvou Baránkovou, to je vlastne oslobodzovanie. Takže preto.

Môžete ho bližšie predstaviť?

Gro spoločenstva tvorí 45 – 50 ľudí. Každý sa stretáva na svojej úrovni raz do týždňa v mieste bydliska na modlitbách, chválach, štúdiu Písma, prednáškach a podobne, a potom raz do mesiaca sa stretávame všetci spoločne.

Aké míľniky či úspechy, ak sa to dá takto nazvať, máte vo vašom spoločenstve?

Nepovedala by som úspechy, ani neviem vymenovať úspechy, viem vymenovať možno nejaké míľniky, kedy sa človek viac zastavil a uvedomil si, že musí byť stále viac, stále bližšie pri Bohu. Mohli by sme povedať, že to bol úspech z Božej strany, že sme sa tam zastavili práve vtedy a že sme ho počúvli a išli sme bližšie k nemu. Ako spoločenstvo slúžime na seminároch s pátrom Eliasom Vellom a potom je to naša každoročná vízia, ktorú máme. Aj “úspech” spoločenstva sa nedá nazvať úspechom jednotlivca, ale obrátením jednotlivca, a tým sa začína obrátenie celého spoločenstva, je to neustále obracanie sa, neustále zastavenie sa, neustále kroky bližšie a bližšie k Bohu.

Takže viacerí členovia sa obrátili?

Všetci. Každý jeden zažil stretnutie s Pánom. A pretože chcel ísť ďalej a vedel, že sám to nedokáže, že potrebuje spoločenstvo, ktoré ho bude naprávať, kde sa budeme obrusovať, kde to bude síce ťažké, ale všetci sme prijali, že to bude ťažké. Ľahká cesta neexistuje, ani Ježiš ju nemal a nemyslím, že by nás obišla. My sme si toho vedomí, ale zakaždým povieme áno, to je ono. Toto s pomocou Božou potrebujeme prekonať, aby sme boli bližšie k nemu.

Myslím, že to sa dá nazvať úspechom.

Možno z pohľadu niekoho zvonka určite. Ale hovorím, že vždy je to skôr Boží úspech, že nás dostal a dokázali sme povedať svoje áno a otvoriť sa.

A čo prípadné neúspechy, prehry alebo niečo negatívne?

Hneď, ako sme my všetci prijali, že spoločenstvo nie je o tom, aby sme sa tam dobre cítili, ale je o tom, aby sme sa navzájom obrusovali, tak sme vedeli, že to bude bolieť. Iste, prekonávame veľmi veľa vecí, ktoré by sme mohli z vonkajšieho pohľadu nazvať neúspechmi, ale sú to vždy zastávky, ktoré nám trošku dlhšie trvajú, aby sme sa pohli dopredu. Je to bolestivé, je to niekedy veľmi trápne, ale musí to byť. Každý je na svojej púti a vo svojom živote na inom leveli a každého to zastaví v inom čase. Ak niekto nevidí prekážku, tak druhý to prežíva ako obrovskú prekážku. A toto zosúladiť dohromady – o tom je spoločenstvo. Ja to vidím takto, Boh chce asi toto, poď, skús, ideme. A to je úžasné.

S čím ľudia najviac vstupujú do vášho spoločenstva?

Nemôžem hovoriť o našom spoločenstve, pretože my sme roky a roky spoločne rástli, mali sme už veľa vecí prebojovaných a vedeli sme, do čoho ideme, a že to chceme. Väčšinou ľudia do spoločenstva vstupujú, lebo majú predstavu, že idem niekde, kde mi budú pomáhať, kde mi bude celkom fajn, kde svoje problémy vysypem, budú mať pre to pochopenie, budú sa modliť a všetko pôjde “o.k.”. Málokedy si ľudia uvedomia, že ísť do spoločenstva, to je práca na sebe, že to je dávať sa, a nie ísť tam niečo zobrať, aby som sa ja cítil dobre, aby som ja bol zmenený. Áno - ale nie takým spôsobom, že pomodlia sa za mňa a teraz ja tam budem. To je práca na sebe. V tomto robia ľudia chybu, že idú do spoločenstva, aby mali zážitok, aby sa dobre cítili, aby sa zdôverovali. Potom bývajú veľké sklamania: ja sa tam otvorím, a druhý sa natoľko neotvára. Začnú trenice, nepokoje.

Takže to prežívate aj vy?

Iste. My sme tam takí zdraví hriešnici. Ale je úžasné, že každý s tým bojuje, niekomu to trvá dlhšie, a nemôžeme sa pri tomto zastavovať, lebo sme v službe. A byť v službe znamená: riešim si svoje problémy, chcem ísť dopredu, potrebujem to, ale ja musím byť zároveň k dispozícii tým druhým. Ja si nemôžem povedať, že ja som dnes zranený, nešťastný, lebo ma niekto urazil, tak sa nebudem venovať ľuďom, ktorí prídu. Naopak. Mnohokrát si musím povedať: ďakujem za tú situáciu, ktorá práve dnes prišla, lebo viem, že som na dne, nič neviem, keby to záležalo na mne, tak nič nedokážem. Ja som len nástroj. Ja som iba otvorila dvere, dom, seba, som tu a hovorím: Pane, konaj!

Bohuš Petrík
CHARIZMA 1/2014