Ocitol som sa na úplne novej ceste

Vysoký, priamy, energický človek, horiaci túžbou evanjelizovať, tak ho poznáme z prednášok, modlitieb, spovedí na stretnutiach, konferenciách a duchovných cvičeniach. Dušan Lukáč, farár z Geľnice, sa aktívne ujal určite nie jednoduchej funkcie koordinátora Katolíckej charizmatickej obnovy Slovenska.

Ako ste sa dostali do Obnovy v Duchu Svätom?

Charizmatická obnova sa šírila v podstate rovnako, ako sa môže šíriť viera v Ježiša: osobným kontaktom človeka s človekom, svedectvom o Ježišovi Kristovi a prejavmi Ducha Svätého. Na vysokej škole, keď som mal dvadsaťpäť, som sa stretol s človekom, ktorého prežitie jeho vlastnej spásy a naplnenie Duchom Svätým viedlo k vydávaniu svedectva. Tam začala moja neľahká cesta obrátenia od ateizmu k viere. Vždy mal pri sebe Bibliu, čo bolo nezvyčajné - bol rok 1987. A okrem argumentov v prospech viery hovoril aj o svojej osobnej skúsenosti – nielen skúsenosti s vierou, alebo náboženským životom, ale s Ježišom. Bol som z toho vyvedený z miery. Vtedy som ešte nevedel, že je nejaká Obnova a že on prežil krst v Duchu Svätom. To prišlo až neskôr – bol to taký záver všetkého – keď som krátko pred štátnicami nepripravený vošiel na jedno tiché stretnutie vo františkánskom kostole, kde bol aj spomínaný priateľ. Bolo tam asi päťdesiat účastníkov rôzneho veku. Už asi pol roka som vedel, že verím v Ježiša. Modlil som sa modlitby, čítal som dokola Nový zákon a Žalm 51... Bolo to také tiché stretnutie bez hudby, kde sa vydávalo svedectvo o Ježišovi, o jeho pôsobení v živote ľudí. Potom to prišlo: rehoľník z Francúzska, ktorý viedol modlitbu, sa začal prihovárať k Pánovi. Vytreštil som oči a pýtal sa sám v sebe: čo? on ho vidí? Taká bola jeho modlitba presvedčivá. Potom začal potichu spievať nejakou neznámou rečou, ostatní sa pridali a zrazu sa celý kostol začal ozývať zvláštnym chorálom. Bál som sa otvoriť oči. Myslel som, že keď ich otvorím, uvidím Ježiša. Uvedomoval som si jeho blízkosť. Jeho pohľad akoby prenikal moju bytosť. Potom to zo mňa vyletelo – veľká bolesť z toho, že som v Neho celý život neveril. Plakal som. Keď to utíchlo, mal som pocit pokoja, očistenia, odpustenia a vedel som, že som sa ocitol na úplne novej ceste. To, že to bolo stretnutie ľudí z nejakej Charizmatickej obnovy, som sa dozvedel až neskôr...

Stali ste sa koordinátorom Rady katolíckej charizmatickej obnovy Slovenska. Máte nejakú vlastnú víziu jej smerovania?

S víziami je to ťažké. Treba oddeliť vlastné sny od reality, ktorú naozaj chce Pán. On sa vtelil, vie, čo robiť v danej situácii. Nemal by to teda byť len program alebo zabehané spôsoby, ktoré sme si osvojili. Určite je mojou túžbou, aby skúsenosť s naplnením Duchom Svätým bola čímsi normálnym pre každého kresťana, tak ako to ukazuje Nový zákon. Musíme však ísť ďalej, a to v tom, že sa táto skúsenosť nestane pre nás cieľom, ale dôvodom vydávať svedectvo o Ježišovi. Evanjelizovať.

Spolupracuje Rada KCHO so zahraničím a s ICCRS?

Počas môjho predsedovania spolupráca trochu stagnovala, čo sme si vyjasnili na stretnutí rady a dohodli sme sa, že mi v tom ostatní pomôžu.

Keďže CHO nie vždy nachádza podporu u niektorých predstaviteľov a členov Cirkvi na Slovensku, zaujímalo by nás, aký má k nej postoj Svätý Otec Benedikt XVI.?

Odmietavý postoj ľudí k Obnove môže byť často založený na predpojatosti, niekedy sa v ňom skrýva strach z neznámeho, strach z fanatizmu, strach zo straty vlastného obrazu o tom, ako má Cirkev fungovať a niekedy aj strach z ohrozenia nejakej predstavy monopolu na skúsenosť viery klerikov a zasvätených osôb. Samozrejme, že dôvod na odmietanie dávajú aj sympatizanti Obnovy svojím nezrelým a nevhodným pôsobením. Postoje pápežov Pavla VI., Jána Pavla II., Benedikta XVI. sú žičlivé a povzbudivé. Ich vyjadrenia sú ale smerované pre celé spektrum veriacich – na jednej strane, aby nebola Charizmatická obnova odmietaná, že má svoje legitímne a oprávnené miesto v Cirkvi, na druhej strane, že všetko musí podliehať úsudku autority a smerovať k dobru celej Cirkvi.

Má Obnova podporu vo Vatikáne?

Určite áno, inak by sa javila ako čosi sektárske. Svedčí o tom aj samotné zriadenie ICCRS na podporu a pomoc Katolíckej charizmatickej obnove. Naša odpoveď na túto dôveru zo strany vedenia Cirkvi by mala spočívať v dôveryhodnosti toho, čo robíme.

Čo vás trápi a čo vás teší v súčasnosti v KCHO?

Kedysi nám vyčítali, že Obnova sa uzatvára do seba. Samozrejme, že Obnova sa nikomu neuzatvárala, boli to len výčitky ľudí, ktorí ju vždy chápali ako čosi okrajové a čo sa ich vlastne netýka. Zdá sa mi, že sme napokon tento postoj tak trocha prijali. Uzavreli sme sa do vlastných aktivít, organizovania podujatí, ktoré navštevujú „naši ľudia“. Mnohým takýto stav vyhovuje. Keď potrebujú povzbudiť a „dotankovať“, vedia, na akú akciu majú ísť. Naše pôsobenie ako kvasu sa musí obnoviť. Na druhej strane, potešujúce je, že je stále viac ľudí, pre ktorých sa napríklad modlitba v jazykoch stala úplnou samozrejmosťou ich duchovného života.

Aký najväčší zázrak urobil Boh vo vašom živote?

Ak nebudem filozofovať nad tým, že je zázrak už to, že existujem, tak najväčší zázrak, ktorý som prežil, bolo spomínané stretnutie s Ježišom v moci Ducha Svätého na stretnutí vo františkánskom kostole v Bratislave.

-aj-
CHARIZMA 1/2013