Pustovňa v meste

Základom obnovy v Duchu Svätom je odovzdanie života Kristovi, spojené s prosbou o Ducha Svätého, s pripravenosťou byť mu k dispozícii, byť jeho nástrojom. K tomu podstatne patrí aj ochota nechať sa vyzbrojiť „mocou zhora“, Duchom Svätým a jeho charizmami, ako sú uvedené v Prvom liste Korinťanom (1 Kor 12, 8 - 11), na službu pre druhých, „na budovanie Kristovho tela.“ (Porov. Ef 4, 11 - 12 a i.)

Je zaujímavé, že medzi účastníkmi modlitbových skupín Charizmatickej obnovy a seminárov vovedenia a prehĺbenia, ktoré sa konajú v našich farnostiach, sa vždy nájdu aj takí, ktorí zažijú skúsenosť vyliatia Svätého Ducha s takmer identickou skúsenosťou Boha ako sv. Terézia Avilská či iní mystici - niet divu, veď je to ten istý, živý Boh, ktorý sa dáva nájsť všetkým, čo ho hľadajú celým srdcom.
Začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia sa v Nemecku tvorí z charizmatických spoločenstiev malá skupina „pustovníkov a pustovníčiek poklony“, ktorí spoznávajú v sebe výzvu prihovárať sa za ľudí v mestách, na pracoviskách a stáť za nich pred Pánom. Dnes sú známejší ako pustovníci v meste „Wachet und Betet“ - „Bdejte a modlite sa“.
Pred nejakým časom sme mali možnosť zúčastniť sa spoločného stretnutia pustovníkov a sympatizantov tejto cesty v nemeckom mestečku Otzing. Medzi účastníkmi bola aj jedna sestra pustovníčka, žijúca v Rakúsku, ktorá nás pozvala na návštevu do jej „pustovne“.
Toto spoločenstvo pustovníkov Wachet und Betet - „Bdejte a modlite sa“ je veľmi zaujímavé a príťažlivé, ale i nezvyčajné pre dnešnú dobu. Keď sa totiž povie „pustovník“, človek si hneď predstaví niekde hlboko v horách malú drevenú pustovňu, v ktorej žije človek sám s Bohom. Čo je však výnimočné na týchto pustovníkoch je to, že žijú v mestách medzi ľuďmi. Mnohí majú svoje zamestnania, a predsa žijú pustovňu vo svojom srdci s Pánom. V tichu svojho srdca prežívajú jeho prítomnosť a žijú pre Neho, pre ľudí a ich potreby, ktoré mu za nich predkladajú. Myslia pri Pánovi a s Ním na tých, ktorí to potrebujú a ktorí ani netušia, že títo ľudia zápasia pred Pánom v modlitbe za ich šťastie pozemské i večné. A takto v tichosti srdca prežívajú dobrodružstvo s Pánom. Sú pustovníci, hoci svet o nich nevie. Ich život je naplnený Pánovou prítomnosťou. Žijú plodne bez zbytočných slov a reklám o sebe. Necítia potrebu zviditeľňovať sa a ani to nerobia.
Keď sme sa dopočuli, že žiť v pustovni sa dá aj medzi ľuďmi, veľmi nás to oslovilo. O to viac, keď sme sa dopočuli o konkrétnych ľuďoch, ktorí takto žijú. A pretože Pán aj u niektorých z nás vzbudzoval postupne tieto túžby, ba aj konkrétnu snahu skúsiť žiť podobne, rozhodli sme sa odpovedať na pozvanie našej pustovníčky a navštíviť ju. Stalo sa tak v poslednú februárovú sobotu.
Čakala nás a s otvoreným srdcom a srdečným úsmevom nás privítala. Zapôsobila na nás ako človek, ktorý úprimne žije s Pánom v samote a uzobraní, v modlitbe. Rozprávali sme sa, kládli sme jej otázky o tom, čo nás z jej spôsobu života zaujímalo. Jej odpovede boli jednoduché a presvedčivé. Zároveň vyjadrovala, že by sa rada s niekým, kto žije podobne zdieľala z času na čas o skúsenosti. Prešla požehnanou formačnou duchovnou cestou. Už od svojich sedemnástich rokov ju Pán povolával k plnšej službe Bohu a blížnym, k službe stáť pred Božou tvárou
v modlitbe príhovoru pre potreby ľudí i sveta.
Mňa najviac oslovila jej jednoduchosť a skromnosť a akási vnútorná harmónia, ktorá z nej vyžarovala navonok. Niečo, čo žije, a zároveň hlboko ukryté v nej to hovorí aj bez slov. Okrem toho aj to, že veľa času prežíva s Pánom v modlitbe, v adorácii pred Sviatostným Ježišom, ktorého má vo svojej kaplnke v dome, aj obetavo pracuje. Stará sa o postihnutého človeka v dedinke, kde býva, venuje sa deťom, ktoré prichádzajú z farnosti do priestorov jej domu, a tiež hodne času venuje maľovaniu obrazov, písaniu ikon. Veľa sa modlí za Cirkev, biskupov a kňazov.
Keď sa čas nášho stretnutia skončil a my sme sa rozlúčili, po odprevadení ku dverám sme si odrazu uvedomili, že dvere sa akosi nezvyčajne rýchlo zatvorili. A naše myšlienky sa uberali asi týmto smerom. Áno, akoby chcela povedať: „Môj poklad je v tomto dome. A moje srdce je pri Pánovi. Patrím svetu a jeho potrebám len natoľko, nakoľko to chce môj Pán, s ktorým žijem.“
S vďačným srdcom sme sa vracali domov. V túžbe uskutočniť to, čo aj od nás očakáva Pán, a k čomu nás volá.

Veronika Rafayová
CHARIZMA 2/2011