Nikdy sa nebojte modlitieb

Na vaše otázky, týkajúce sa najmä modlitieb príhovoru, na ktorých sa modlitebníci často stretávajú s rôznymi prejavmi a reakciami ľudí, za ktorých sa modlia, odpovedal otec Anton Gubala, kňaz Komunity Baránkovej Krvi.

Pri modlitbe príhovoru alebo za vnútorné uzdravenie na podujatiach Obnovy v Duchu Svätom sa modlitbové skupinky stretnú aj s prejavmi - manifestáciami človeka, za ktorého sa modlia. Čo je najvhodnejšie urobiť v takej chvíli? Volať kňaza? Modliť sa ďalej alebo ukončiť modlitbu?

Skúsení modlitebníci vždy musia počítať s nejakými prejavmi, pretože takýmito modlitbami vstupujeme do najvnútornejších oblastí človeka, za ktorého sa modlíme. Dotýkame sa ich hlbokých zranení, ktoré sa vynárajú postupne. Nikdy preto vopred nevieme, nakoľko sa podarí vstúpiť do uzdravujúcich procesov a koľko je v jednotlivcovi nahromadených a potlačených emócií. A neraz veľmi dlho potláčaných a neriešených problémov. Preto potrebujeme pri nezvyklých prejavoch brať toto všetko do úvahy. Dobré je rozlíšiť, či ide o prejav emócií, či nie je na pozadí psychická porucha alebo to môžu byť známky obsadenia zlým duchom. Najprv sa pokúsime takého človeka upokojiť, najmä, ak sme na verejnosti, napríklad v kostole. Musíme chrániť samotného človeka, aby mu to nebolo nepríjemné, lebo mu ešte pridáme ďalšie zranenie a tiež nesmieme riskovať, že vystrašíme druhých, ktorí sa prizerajú, a nemajú s tým skúsenosť. Požiadame niekoho, aby nám pomohol prejsť s dotyčným do inej miestnosti, kde podľa situácie môžeme pokračovať alebo modlitbu ukončíme. Ak si aj nevieme s prejavmi poradiť, netreba prepadnúť panike. Je dobré privolať si ďalšieho skúseného laika alebo kňaza a poradiť sa o ďalšom postupe. Určite je správne aj naďalej sa takémuto človeku venovať.


Ako rozlíšiť v takejto situácii, či ide o posadnutosť?

V danej situácii je dosť ťažké, ak nie nemožné rozlíšiť, o aké prejavy ide. Určite by som sa - po skúsenostiach – vyhýbal klasifikovať daný prejav hneď ako posadnutie. Sú však určité spôsoby, ktoré nám môžu pomôcť pri rozlišovaní. Napríklad: ak má daná osoba nejaké prejavy, keď sa za ňu modlím nahlas, prestanem a pokračujem len potichu, v duchu. Ak je to zlý duch, ten to vie a prejavy budú pokračovať. Ak prejavy ustanú, je to len emočný a psychický prejav človeka. Treba pokračovať modlitbou za vnútorné uzdravenie, prípadne uzdravenie spomienok, ale nie modlitbou oslobodenia. Ak ide o vážne podozrenie na posadnutosť, exorcizmu musí predchádzať posúdenie odborníkov, psychológov či psychiatrov, aby sme zbytočne neriskovali a nespôsobili traumu človeku, že je posadnutý, a ktorý možno potrebuje psychiatra, alebo iba uvoľniť svoje nahromadené emócie.


Môžu aj hlboké zranenia v človeku spôsobovať takéto prejavy - manifestácie?

Práve to som mal na mysli, že dlhotrvajúce a opakované ubližovanie, hĺbka zranení, má veľmi často takého sprievodné prejavy. Samému človeku je veľmi nepríjemné, čo sa s ním deje a určite by sme mu nepomohli, keby sme z neho chceli okamžite vyháňať diabla. Viete si predstaviť, ako by to mohlo spôsobiť ďalšie zranenie a nedôvera by mohla takého človeka zablokovať pri riešení svojich problémov. Na to neraz modlitebníci nepamätajú a púšťajú sa do modlitieb oslobodenia od zlého. Môžu tak viac uškodiť než pomôcť.


Ak je podozrenie na posadnutie, čo robiť?

Tu je najlepšie zveriť človeka kňazovi, ktorý je biskupom poverený na vykonávanie modlitby exorcizmu. On má zároveň tím odborníkov z vyššie menovaných profesií, s ktorými exorcista vždy spolupracuje.


Stretáme sa so strachom ľudí z modlitbových skupiniek, kde sa takéto niečo udialo. Máme mať obavy z modlitby za takýchto ľudí?

Neskúsených členov modlitbovej skupiny to vystraší a znepokojí, ale je potrebné vedieť, čo vždy pripomína páter Elias Vella, že diabol je porazený a je to on, kto má strach, on sa bojí pokrsteného človeka. Ak sa modlíme a konáme v intenciách a v poslušnosti Cirkvi, strach tu nemá čo robiť. Nikdy sa nebojme modlitieb, ktorými sprostredkúvame Ježišovu lásku a cez ňu aj uzdravenie a oslobodenie.

Jarmila Králová
CHARIZMA 1/2014