Reinkarnácia a kresťanstvo

Viera v reinkarnáciu je v súčasnosti veľmi pulárna. Bohužiaľ jej podľahnú často aj niektorí „moderní“ kresťania, niekedy aj vplyvom názorov prúdu New Age, ktoré propaguje náboženské koncepcie, cudzie kresťanstvu.

Čo je reinkarnácia?

Reinkarnácia je mnohonásobné rodenie sa človeka po smrti skrze vstupovanie jeho duše do tela inej bytosti (človeka, zvieraťa či akéhosi elementu prírody). Je vlastná pre hinduizmus, budhizmus, džinizmus a v minulosti pre manicheizmus, gnózu či egyptské náboženstvo. Súčasne sa stala predmetom výskumov parapsychológie, pričom sa spája so špiritizmom (teozofia a antropozofia), mágiou a psychoterapiou. Vyznáva ju tiež scientologická cirkev.


Pojem úzko súvisiaci s reinkarnáciou je karma, čo znamená?

S každou činnosťou človeka, podľa hinduizmu, sú úzko spojené jeho následky. Karma - to sú následky dobrých alebo zlých činov, spáchaných počas skorších vtelení, akýsi „dlh“ nahromadený dušou. Všetko, čo sa deje s človekom, je spôsobené životom v predchádzajúcom vtelení. Treba sa teda usilovať, aby sme čo najlepšie vykonávali svoje povinnosti daného vtelenia, aby sme sa v ďalšom živote narodili vo vyššej kaste.


Je chápanie reinkarnácie rovnaké u hinduistov aj budhistov?

V hinduizme božstvo nie je osobnou energiou. Nejestvuje zásadný rozdiel medzi človekom a zvieraťom. Veria, že duša zvieraťa v ďalšom vtelení môže mať ľudskú formu. Ak je karma dobrá, ďalšie vtelenie duše nastane vo vyššej kaste, keď je zlá – v nižšej. Cieľom každého jestvovania je oslobodenie sa z matérie a zliatie sa v jedno s neosobným bohom. Človek sa „očisťuje“ na ceste ďalších vtelení, až dosiahne stav dokonalosti a jednoty s Vesmírom, nazývaný mokša. Cieľom reinkarnácie je odrábanie nahromadenej zlej karmy a vyhýbanie sa tvoreniu novej – cyklus postupných vtelení trvá, až kým človek splatí celý dlh svojej karmy a oslobodí sa od samsary - kola vtelení, utrpení a dospeje ku konečnému osvieteniu - samadhi.
Budhistická doktrína nového narodenia neobsahuje vieru v dušu, čo ju odlišuje od hinduizmu. V budhizme prameňom klamstva, a tým aj utrpenia, sú: žiadostivosť, nenávisť a omyl. Všetko, čo jestvuje, je súborom utrpení. Koncom vtelení je nirvána - vyhasnutie utrpenia a vyslobodenie zo samého jestvovania - z dukkha, ktoré je prameňom súženia. Tento proces možno „vylepšiť“ meditáciou a vytvorením napomáhajúcich karmových podmienok.



Vnímajú reinkarnáciu moderní ľudia Západu inak?

Vo vedomí ľudí Západu je chápaná ako ďalšia šanca daná človeku, nádej, že „v budúcom vtelení bude lepšie“, poznačená svojským optimizmom. Okrem toho vtelenia sa uskutočňujú iba v ľudských podobách a nevracia sa k nižším vteleniam.



V čom je jej neprijateľnosť pre kresťana?

Presvedčenie, že človek sa spasí sám vlastným úsilím, skrze cvičenie rôznych foriem jogy, meditácie a ďalšie vtelenia, vedie ku krajnému egocentrizmu a úplnej ľahostajnosti k potrebám iných. Ideálom je dosiahnutie blaženého stavu a dokonalej ľahostajnosti vo vzťahu ku všetkému, čo jestvuje mimo vlastného ja. Keďže pôvod utrpenia je chápaný zlou karmou, preto je nezmyselnou vecou, dokonca nemilosrdnou, pomáhať trpiacej osobe, lebo ona sama a iba ona si musí vypracovať lepšiu karmu. Nie je dovolené nikomu pomáhať, lebo narušujeme týmto spôsobom jeho karmu – robíme mu jednoducho krivdu.



Nájdeme v Biblii potvrdenie alebo náznak reinkarnácie?

V Biblii nenájdeme žiadne potvrdenie teórie reinkarnácie. Katolícka cirkev hlása, že smrť je koncom pozemského putovania človeka (II. vatikánsky koncil, „Lumen gentium“, 48), už sa nevrátime do ďalšieho pozemského života. Po smrti teda niet reinkarnácie (KKC 1013), lebo ľuďom je určené raz zomrieť, a potom bude súd (Hebr 9, 27) a nezabúdaj, že niet návratu (Sir 38, 21a). Prijatie koncepcie putovania duší je popretie spásnej smrti Krista. Reinkarnácia zavrhuje Ježiša Krista ako Vykupiteľa. Dokonalosť dosiahne v reinkarnácii človek sám, nie je potrebný Spasiteľ. Pre kresťana je jediným Spasiteľom Ježiš Kristus. Viera v reinkarnáciu vylučuje kresťanskú koncepciu spásy: Kristus: raz sa obetoval, aby sňal hriechy mnohých, a druhý raz sa zjaví - bez hriechu - na spásu tým, čo ho očakávajú (Hebr 9, 28). Kristus totiž raz zomrel za hriechy (1 Pt 3, 18n).
Cirkevní Otcovia (sv. Justín, sv. Irenej z Lyonu, sv. Klement Alexandrijský, Tertulián, Origenes, sv. Gregor z Nissy, sv. Ambróz, sv. Augustín, sv. Bazil, sv. Gregor Naziánsky, sv. Ján Chryzostom) vystupovali, podobne ako i neskoršie koncily, proti doktríne reinkarnácie. Jej odsúdenie nadobúda u nich radikálny charakter, ktorý nepozná žiadne výnimky. Táto teória sa nedá spojiť s náukou o zmŕtvychvstaní tiel (por. BF VIII 102; por. BF IX 2, 4,8-9, 10, 28, 30). Boh netvorí pre zničenie a túži po spáse celého človeka –aj jeho telesnosti. Reinkarnácia zavrhuje náuku o očistci a je v rozpore s doktrínou večného trestu pre odsúdených, ktorá sa nachádza v Biblii (por. Jób 7, 9; por. Iz 66, 24; por. Jdt 16, 17; por. Mk 9, 43; por. Mt 10, 28). Doktrína reinkarnácie je pre kresťana absolútne neprijateľná.



Je možné, že duše zomrelých prosia o pomoc, existuje očistec?

Modlitba za zomrelých je prirodzený dôsledok viery v jestvovanie očistca. Svätý Pavol sa sám modlil za zomrelého Onezifora (2 Tim 1, 18). Očistec je rozhodne čímsi iným ako trest večného odsúdenia (duše tých, ktorí zomierajú v stave smrteľného hriechu, priamo po smrti idú do pekla, kde trpia „muky večného ohňa“ – (por. Mt 12, 32; por. 1 Kor 3, 15; 1 Pt 1, 7; por. Benedikt XII., „Benedictus Deus“, BF VIII 110; por. Pavol VI., „Vyznanie viery Božieho ľudu“, 12). Svätá Faustína, páter Pio neraz spomínali osoby, ktoré k nim prichádzali z očistca s prosbou o modlitbu. Po orodujúcej modlitbe či Eucharistii, slávenej na úmysel zomrelého, sa objavovali ešte raz, keď ďakovali a hovorili, že už opustili očistec a teraz sa radujú v sláve neba.


Máme dôkaz zmŕtvychvstania?

Tvár zmŕtvychvstalého Krista sa odtlačila na šatke, ktorá prikrývala Jeho tvár v momente zmŕtvychvstania (tzv. plátno z Manopello).



Je potrebné modliť sa za zomrelých?

Modlitba za živých i zomrelých je jedným zo siedmich skutkov milosrdenstva pre dušu. Naše modlitby môžu pomôcť zomrelým, prebývajúcim v očistci, v očisťovaní za viny hriechu, a urýchliť chvíle ich konečnej spásy (Berviarium Fidei, BF VIII 104, 106, 112-113, 117; por. sv. Gregor Veľký, „Dialógy“, 4, 41, 3; por. Katechizmus Katolíckej cirkvi, KKC 1031).
Aj Cyril Jeruzalemský v diele Mystagogická katechéza hovorí: „Modlime sa za tých, ktorí pred nami zomreli, veriac, že tým veľa získajú duše, za ktoré sú obetované prosby počas slávenia svätej a mimoriadnej obety.“



Ako sa modliť za zomrelých?

Aby sme im pomohli, Cirkev predkladá Bohu modlitby a odpustky, získané živými, a predovšetkým obetu svätej omše (por. Lyonský Koncil II., IX 32n, BF 106; „Patrologia graeca“, 61, 594-595). Modlitba za zomrelých je vyznaním viery v spoločenstvo svätých (zvláštnym spôsobom túto pravdu zakusujeme na spomienku Všetkých verných zomrelých). Príklad modlitby za zomrelých uvádza 2 Kniha Machabejská, keď chváli počínanie Júdu Machabejského, ktorý prinie-sol prosebnú obetu za zabitých vojakov, aby boli oslobodení od svojich hriechov (por. 2 Mach 12, 43-46). Cirkev od počiatku jestvovania uctieva pamiatku zomrelých a obetuje za nich eucharistickú obetu a modlitby, odporúča almužnu, odpustky, ktoré môžeme získať každý deň v roku, napríklad, keď sa modlíme krížovú cestu, posvätný ruženec či Korunku k Božiemu Milosrdenstvu alebo vykonávame iné skutky nábožnosti a kajúcnosti (KKC 958; por. II. vatikánsky koncil, Lumen gentium“, 50). Známe sú gregoriánske sväté omše, kedy sa slúži tridsať svätých omší tridsať dní za sebou.


Aký je zmysel modlitby za zomrelých?

Kardinál Joseph Ratzinger sa veľmi znamenitým spôsobom vyslovuje o zmysle modlitby za zomrelých: „Človek by chcel – je to jeho prvotným impulzom – ešte čosi urobiť pre zomrelých, zvlášť, keď vidí, že zostal ich dlžníkom, a ustanoviť dodatočné formy skutkov lásky. (…) Modlitbu za zomrelých možno uznať za prejav hlbokého presvedčenia, že môžeme pre nich ešte urobiť čosi dobré. Myslím, že vlastne tento ľudský aspekt ukazuje, čo znamená idea očistca. Zomrelí sa nachádzajú ešte v stave, v ktorom im môžu pomôcť naše modlitby“ (por. J. Ratzinger, P. Seewald: Boh a svet. Viera a život v dnešných časoch, Krakov 2005).

-aj-
CHARIZMA 1/2013