(Myšlienky z druhej adventnej kázne kardinála Raniera Cantalamessu OFM Cap)

Ku komu sa my kresťania obraciame, keď vyslovujeme slovo „Boh“ bez ďalšieho upresňovania? Na koho sa vzťahuje to „ty“, keď slovami žalmu hovoríme: „Bože, ty si môj Boh“ (Ž 63,2)? Tým „ty“, na koho sa v modlitbe obraciame, v závislosti od prípadu a milosti jednotlivca, môže byť špeciálne jedna z troch božských osôb: Otec, Syn Ježiš Kristus alebo Duch Svätý, bez toho, že by sa stratil celok. Skrze trojičnú jednotu sú totiž v každej osobe prítomné aj ostatné dve. Trojica je ako jeden z tých hudobných trianglov, ktoré pri údere z ktorejkoľvek strany vydajú ten istý tón.

Jadro trojičnej náuky je obsiahnuté v zjavení, že Boh je láskou. Povedať „Boh je láska“ (1 Jn 4,8) znamená povedať „Boh je trojica“. Každá láska predpokladá milujúceho, milovaného a lásku, ktorá ich spája.

Pri kontemplovaní Rubľovovej ikony na nás mocne zapôsobí predovšetkým jedno: hlboký pokoj a jednota, ktorá vyžaruje z celku. Z ikony vystupuje tichý výkrik: „Buďte jedno, tak ako my sme jedno.“ Sv. Sergej z Radoneže, pre ktorého monastier bola ikona napísaná, sa v ruských dejinách vyznačil tým, že prinavrátil jednotu medzi vodcami, ktorí boli v nesvornosti a takto umožnil oslobodenie Ruska od Tatárov. Jeho motto znelo: „Kontemplovaním Trojice víťaziť nad strašnou nesvornosťou tohto sveta.“

Cesta k pravej jednote medzi nami spočíva v napodobňovaní medzi nami navzájom, v Cirkvi, božskej perichorézy. Sv. Pavol ukazuje jej základ, keď hovorí, že „sme si navzájom údmi“. V Bohu sa perichoréza zakladá na jednote prirodzenosti, v nás na skutočnosti, že sme „jedno telo a jeden duch“. Apoštol nám pomáha chápať, čo znamená v praxi prežívať medzi nami perichorézu, alebo vzájomné prenikanie sa: „Ak teda trpí jeden úd, trpia spolu s ním všetky údy, a ak vychvaľujú jeden úd, radujú sa s ním všetky údy“.

Otec oslavuje Syna, Syn oslavuje Otca (Jn 17,4), Duch Svätý oslávi Syna (Jn 16,14). Každá osoba sa dáva spoznať tým, že dáva spoznať tú inú. Syn učí volať „Abba!“, Duch Svätý učí volať „Ježiš je Pán“!“ a „Príď, Pane“ – Maranatha. Neučia vyslovovať vlastné meno, ale meno iných osôb. Je jediné „miesto“ vo svete, kde sa pravidlo „miluj blížneho ako seba samého“ uplatňuje v praxi v absolútnom zmysle, a to je Trojica! Každá božská osoba miluje druhú presne ako seba.

Pomyslime na rodinu, v ktorej manžel bráni a vyzdvihuje vlastnú manželku pred deťmi i pred cudzími, a to isté robí manželka voči manželovi. Pomyslime na spoločenstvo, ktoré sa usiluje o praktizovanie toho, k čomu nabáda sv. Jakub: „Bratia, neosočujte jeden druhého“ (Jak 4,11) alebo sv. Pavol: „Predbiehajte sa vzájomne v úctivosti“ (Rim 12,10).

My nemôžeme objať oceán, ale môžeme doň vstúpiť. Nemôžeme objať tajomstvo Trojice našou mysľou, ale môžeme doň vstúpiť! Kristus nám nechal na to konkrétny prostriedok, Eucharistiu. Traja anjeli na Rubľovovej ikone majú miesta do kruhu okolo stola. Na tom stole je miska a v jej vnútri sa dá zahliadnuť baránok. Nedalo sa vyjadriť spôsobom jednoduchším a účinnejším, že Trojica nám dáva každý deň pozvanie na stretnutie v Eucharistii. Abrahámova hostina pri duboch Mamreho je predobraz tejto hostiny. Návšteva tých troch u Abraháma sa obnovuje pre nás zakaždým, keď pristúpime ku svätému prijímaniu. Aj tu, keď hovoríme o Eucharistii, nám svieti učenie o trojičnej perichoréze. Ono nám hovorí, že tam, kde je jedna osoba Trojice, tam sú aj ďalšie dve, neoddeliteľne spojené. Vo chvíli prijímania sa uskutočňuje v striktnom zmysle Kristovo slovo: „Ja som v nich a ty vo mne.“ „Kto vidí mňa, vidí Otca,“ kto prijíma mňa, prijíma Otca. Nikdy nedosiahneme k plnému doceneniu tej milosti, ktorá sa nám ponúka. Spolustolovníci Trojice!

-aj-